Strach bol jedna z mála emócií, ktoré som ešte dokázala cítiť. Strach z budúcnosti, strach z toho, že už to lepšie nikdy nebude... Vyčítala som si, že sa nedokážem nakopnúť, pozbierať a zvládať veci, ktoré zvládať treba. V tomto smere som od seba mala vždy veľké očakávania, a väčšinou sa mi ich darilo naplniť. Ale zrazu bol pohár energie prázdny, a ja som sa hnevala sama na seba, že ho nedokážem naplniť, že nedokážem byť oporou sebe a svojim blízkym.
Začiatkom septembra mi zavolala moja priateľka. Blízka priateľka, človek pre mňa nesmierne dôležitý a cenný. Ponúkla mi víkendový relax, samé ženy, trochu jogy, trochu meditácie. Nikdy som na takom pobyte nebola. Bez toho, aby som nad tým nejako rozmýšľala, som povedala „áno“. Netušila som, čo ma čaká, čo budeme robiť, dokonca som mala obavy zo žien, ktoré tam budú. Tešila som sa hlavne na čas strávený s ňou, nič veľkolepé som od toho neočakávala.
Stretli sme sa skutočne zaujímavá a rôznorodá skupina žien. Každá z inej oblasti, v inej fáze života, s iným príbehom, s iným cieľom. Ale každá priateľská a úprimná. Bolo nás desať. Desať skvelých žien.
Hneď v piatok, po prvej meditácii som sa cítila lepšie. Až mi to bolo divné. Aj som sa nad tým pozastavila, veď nie som momentálne v období, kedy sa mám tak cítiť, veci stále nie sú poriešené a ja sa cítim lepšie? Ale tak to bolo. Naozaj som sa cítila lepšie.
Aby som to skrátila. V sobotu sme pri meditácii a následnej vizualizácii mali opäť kontaktovať svoje JA. Opýtať sa ho, čo chceme vedieť. Vlastne sa v absolútnom kľude porozprávať sama so sebou. A osloviť svoju vnútornú bohyňu. Napriek tomu, že som netušila, že nejakú vnútornú bohyňu mám, som sa s ňou mala stretnúť. Porovnať, v čom je iná ako ja. Poviem úprimne, vôbec sa mi do toho nechcelo. A keďže sa poznám, vedela som, aké odpovede dostanem. Len som nebola pripravená ich počuť. Ale v tom kľudnom, čistom prostredí, plnom pozitívnej energie, som ich prijala. So slzami sa vyplavila všetka bolesť a nespravodlivosť, ktorú som cítila a prijala pravdu, ktorú som odmietala. Odmietala som si priznať, že sa mi nepáči môj súčasný stav a život, ktorý žijem. Že TOTO nie som ja. Že takto som žiť nechcela. Tak ako som vysporiadaná s minulosťou, absolútne som nebola stotožnená s prítomnosťou. Bála som sa budúcnosti, lebo som nechcela prijať prítomnosť. Tento stav trval síce len dva mesiace, ja však mám pocit, že to bolo nekonečne dlho. Toľko energie ma to stálo.
Keď sa nás lektorka opýtala, v čom je iná naša vnútorná bohyňa, v čom sa od nás odlišuje, vedela som to presne. Moja vnútorná bohyňa bola vyrovnaná a kľudná. Bola plná energie a lásky. Bola silná. Bola som to ja. Ukázala mi, aká som bola pred dvomi mesiacmi. Na otázku, čo nám bráni byť ako ona, nám malo dať odpoveď naše ja. A mne aj dalo. To Ja som si bránila, Ja som sa zastavila, Ja som si to nedovolila. Ja som si vyčítala neschopnosť riešiť problémy. A tým som sa zastavovala ešte viac, viac som deptala samu seba. Jedna nepríjemnosť striedala druhú a keďže som nebola schopná ich riešiť, som sa im poddala a potom si to vyčítala. Odmietala som prijať, že nie všetko musím byť schopná zvládnuť, že nie vždy musím mať energie na rozdávanie. Že niektoré veci chcú proste čas a vyriešia sa postupne aj samé. A že aj ja mám právo občas niečo nezvládnuť, alebo to zvládnuť neskôr. Naložila som si proste viac, ako som bola schopná uniesť a potom som si vyčítala, že nevládzem. Lebo svoju schopnosť a vnútornú silu riešiť veci stále mám. Len som ju týmto sebaobviňovaním potlačila.
Všetko je tak ako má byť. Moju vnútornú silu som brala ako samozrejmosť a očakávala som, že tu vždy bude a vždy budem mať odkiaľ čerpať. A hlavne, že ju vždy budem vedieť použiť. Odmietala som prijať, že niečo proste zvládať nemusím. Že nie som na zvládanie sama. Až teraz, keď som o ňu prišla a opäť ju našla, som si uvedomila, že je to dar. A ja ho mám. A teraz ho prijímam s pokorou. Už to neberiem ako samozrejmosť. A prijímam aj fakt, že nemusím byť vždy pripravená a schopná všetko zvládnuť, mať na všetko odpoveď a hneď všetko vyriešiť. Keby som neprežila tie dva smutné mesiace, nemala by som toto poznanie. Nikdy by som nezažila tú úžasnú pozitívnu energiu, ktorú dokáže vytvoriť skupina žien. Energiu ktorá vychádza z hĺbky duše každej z nás. Tú súdržnosť a spolupatričnosť. Bolo pre mňa veľkým, veľkým prekvapením, ako sa cudzie ženy dokážu spojiť a podporiť. Ako sa dokážu navzájom povzbudiť bez odcudzovania, závisti a intríg. Žiadna z nás sa nerobila lepšou, krajšou, každá bola sama sebou a napriek tomu tam nebol ani náznak napätia, nejakej negativity, nepriateľstva, proste ničoho čo by sa od žien, ktoré sa nepoznajú, dalo čakať.
Napriek tomu, že problémy stále pretrvávajú, sa cítim opäť plná energie. Cítim sa opäť vyrovnaná. Bol to úžasný víkend, skvele strávený čas. Veľká vďaka úžasnej lektorke Katke, ktorá s nami prežívala každú slzu. Veľká vďaka skvelým ženám, ktoré tam boli. Aj vďaka nim som našla svoju vnútornú bohyňu. Opäť som našla seba.
