Naučila som sa rozhodovať podľa seba

Autor: Slavka Kmeťová | 12.8.2014 o 6:40 | Karma článku: 7,92 | Prečítané:  1112x

Keď som v minulosti  stála pred nejakým rozhodnutím, konzultovala som ho s priateľmi, rodinou, blízkymi. Pýtala som sa, čo si myslia, ako by konali oni...  Každý mal iný názor, poznačený svojím životom, svojimi skúsenosťami a ja, mladá a neskúsená, som sa nechávala ovplyvňovať.  I keď som často vnútorne nesúhlasila s tým, čo hovorí moje okolie, svoje názory a rozhodnutia  som si nevedela obhájiť.  Prvý zlom nastal po narodení moje dcéry.

Vtedy som si prvýkrát dokázala presadiť „svoje“. Uvedomujúc si, že už je tu niekto, kto je na mne závislý a potrebuje vo mne cítiť stabilitu a oporu, som sa naučila stáť si za svojím názorom či rozhodnutím a necítiť sa trápne preto, že priateľka má iný pohľad. Čím som bola staršia a dcéra rástla, tým väčšiu istotu som získavala pri riešení rôznych dilem. Dospievala som zároveň s ňou. Pochopila som, že prvotný dojem, ten prvý pocit, ktorý v danej situácii mám, je ten správny. Že moje JA vie presne a najlepšie, či to je alebo nie je pre mňa vhodné. Veľakrát som ten vnútorný hlas nepočúvla a nechala sa ovplyvniť okolím. A potom som ľutovala. Často som sa nechala ukecať, presvedčiť. Išla som sama proti sebe. Postupne som nadobúdala istotu v tom, že sa viem rozhodnúť správne aj sama a nepotrebujem všetko donekonečna rozoberať. A ak aj mám iný názor, neznamená to, že je zlý. Je proste iný.

Pred pár rokmi išla moja šesťročná dcéra do skautského tábora. Chodila do tohto krúžku pár týždňov. Nikdy pred tým nebola bezo mňa s cudzími ľuďmi na niekoľko dní preč. Mala som z toho obavy, ako to zvládne, nielen fyzicky, ale hlavne psychicky, keďže sme na seba veľmi naviazané. Dlho som to zvažovala. Dcéra sa na jednej strane tešila a chcela ísť, na druhej strane nechcela...  Dohodli sme sa, že nech to skúsi a ak sa jej nebude páčiť, tak pre ňu prídeme a vezmeme ju domov. Priatelia mi hovorili: „Daj ju, veď bude blízko, naučí sa nové veci, bude mať veľa nových zážitkov, potrebuje sa osamostnatniť...“.  A tak aj napriek svojim obavám som ju do toho tábora dala... A bola to chyba. Už prvú noc mi volala, že mám pre ňu prísť, že som jej sľúbila, že keď sa jej nebude páčiť, tak pre ňu prídem. Telefonovala som s vedúcim tábora, povedal mi, aby som ju ešte nechala do soboty (dva dni), že je deň rodičov a ak sa to nezlepší, môžem ju zobrať domov. Hovoril tiež, že cez deň je spokojná, aktívna a veselá. Tak som opäť napriek vnútornému hlasu, ktorý mi velil „Choď pre svoje dieťa, sľúbila si jej to“, počúvla radu iného človeka a nechala som ju tam. Volala som jej, dohodli sme sa, ale už mi potom neodpisovala na sms, nedvíhala telefón, prestala komunikovať.

V sobotu ma nevítala s otvorenou náručou. Taký chlad som od svojej dcéry nikdy pred tým a ani potom necítila. Sklamala som ju. Sklamala som seba. Mala som dať na svoj pocit, svoju intuiíciu. Nebola pripravená ísť do tábora medzi cudzích ľudí. Ja ako matka som to vedela a napriek všetkým dobre mieneným radám o osamostatnení, som ju tam dať nemala.

Naučila som sa teda riadiť vlastným inštiktom, ale s ohľadom na blízkych. To znamená, že sa snažím rozhodovať tak, aby som nešla sama proti sebe, ale aby to rozhodnutie bolo zároveň prospešné pre čo najväčší počet ľudí, ktorých sa týka. Pochopiteľne, nemôžem vyhovieť všetkým, snažím sa však, aby aspoň väčšina mojich blízkych, vrátane mňa, bola spokojná. Musím priznať, že keby som sa rozhodovala len za seba, často by som sa rozhodla inak. Bolo by také jednoduché zobrať si len osobné veci a odísť niekam ďaleko, nájsť inú prácu, začať nový život... Neurobím to, lebo mám rodinu, okolo seba ľudí, na ktorých mi záleží a ktorí ma potrebujú. Nežijem proti sebe, ale nielen pre seba.

Vždy zvažujem všetky pre a proti. Stále si vypočujem aj iný názor, pretože nezainteresovaný pohľad je veľmi prospešný. Ale už sa nenechám ovplyvňovať. Snažím sa nedívať sa do budúcnosti cez spätné zrkadlá minulosti. Napriek tomu priznávam, že tá minulosť ma naučila rozhodovať sa a za svojím rozhodnutím si stáť. A takisto niesť následky, ktoré to so sebou prináša. Rozdiel je v tom, že som si vedomá, že som konala podľa seba, nie podľa ostatných. Nie vždy dokážem vysvetliť, prečo sa rozhodnem tak ako sa rozhodnem. Proste to tak cítim. A čas väčšinou ukáže, že som cítila správne.

Stáť si za svojím názorom a vedieť si ho obhájiť,  nie je vždy ľahké. Často podľahneme tlaku okolia a vzdáme sa. Nie vždy je to ľahké aj pre mňa. Nie som dominantný typ, nie som súťaživá, nie som vodca. Som len žena  s dobre vyvinutou intuíciou. Ale tú má väčšina žien. A ja som sa už naučila poslúchať ju a veriť si.

Vetu „Mať tieto skúsenosti o dvadsať rokov menej“, som vždy považovala za klišé. Dnes viem, koľko je v nej pravdy.  Viem, že keby som mala tieto skúsenosti v mladosti, neurobila by som toľko chýb a život by som si zariadila inak. Napriek tomu neľutujem. Všetky tie správne aj nesprávne rozhodnutia ma posunuli až sem, kde som dnes.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?