Kedy sa končí úloha rodiča?

Autor: Slavka Kmeťová | 2.7.2014 o 21:14 | (upravené 2.7.2014 o 21:35) Karma článku: 11,77 | Prečítané:  9518x

Prvá odpoveď, čo každému z nás napadne je „Nikdy“. Presne tak, kým žijeme a máme deti, sme rodičmi. Práca na celý život. Ale kedy by mal nastať čas, že z rodiča „ vychovávateľa“ sa stane rodič „poradca“? Moja dcéra dospieva a ja sa stále častejšie zamýšľam nad tým, či budem vedieť určiť čas, kedy už nemám vychovávať, ale byť len bútľavou vŕbou a poradcom. Do určitého veku sa snažíme svoje deti  vychovávať viac-menej na svoj obraz.

Chceme, aby boli úspešnejšie, šikovnejšie a dosiahli viac ako my alebo aspoň toľko ako my. Servírujeme im dobre mienené rady ako sa má a nemá žiť. Čo je a čo nie je správne. Myslím, že je to v poriadku. Ale dokedy? Pretože prvé vážnejšie názorové rozpory prichádzajú práve teraz v období puberty.  Pamätám sa ako sa ma dotklo, keď som jej kúpila tričko a ona ho odmietla nosiť, s tým, že sa jej nepáči a chce si svoje oblečenie vyberať sama. Chvíľu mi trvalo, kým som to „rozdýchala“. Dovtedy bola vždy spokojná, keď som jej niečo kúpila a zrazu takýto postoj. Ale uznala som, že má pravdu a teraz chodíme na nákupy spolu. Nevnucujem jej svoj vkus. Len zhodnotím, či jej „to“ pristane alebo nie. Rozhodnutie je na nej. A takto by som mohla pokračovať.

V puberte začína mať dieťa svoj názor, postoj, vymyká sa kontrole. Po období dospievania prichádza obdobie dospelosti podľa veku, nie však dospelosti mentálnej.  Toto si väčšina detí odmieta pripustiť. Že dospelosť nie je len číslo, je to stav mysle a skúsenosti, ktoré prídu vekom. Tvária sa, že už sú dospelí, lebo majú osemnásť rokov, ukončili školu, prípadne pokračujú vo vysokoškolskom štúdiu. Už majú ten pocit, že rodič im v podstate nemôže nič zakázať a nemusia ho rešpektovať.

Ako matka s týmto nesúhlasím a často hovorím, že kým moje dieťa žije pod mojou strechou, bude rešpektovať moje pravidlá.  Čo znamená, že ak chce niekam ísť, môže, ale potrebujem vedieť kde a s kým je a kedy sa vráti. Bez ohľadu na to, koľko má rokov. Som jej matka a napriek tomu ju informujem, kde som a kedy sa vrátim, preto mi to príde prirodzené. Očakávam od svojej dcéry, že ma bude rešpektovať, tak ako ja rešpektujem ju.

Od detí teda očakávame určitý rešpekt. Rešpektujeme ale aj my ich? Koľko rodičov je ochotných pripustiť, že ich dieťa je už dospelé a nepotrebuje múdre rodičovské  rady? Kedy si uvedomíme, že naše dieťa má už svoj vlastný názor a že ten názor nie je vôbec zlý. Je síce iný ako ten náš, ale je dobrý.

Sama mám podobnú skúsenosť. Napriek tomu, že som bola vydatá, bývali sme samostatne a stali sme sa rodičmi, neustále sme dostávali dobre mienené rady ako žiť, ako hospodáriť, ako vychovávať. Čokoľvek sme sa rozhodli urobiť, bolo zo strany našich rodičov kritizované alebo znehodnotené.  Počnúc tým, ako často brať dieťa na ruky, aby nebolo rozmaznané, kedy začať prikrmovať, končiac tým, kedy je čas na prvú „výchovnú“. Prirodzene, že sa mi to nepáčilo. S mojou mamou som si tieto veci vydiskutovala. Aj keď to bolo pre mňa veľmi ťažké a dlho som uvažovala ako a čo jej povedať, nakoniec som to urobiť musela. Cítila som, že ma to veľmi ovplyvňuje nielen vo vzťahu k môjmu manželovi a dcére, ale aj vo vzťahu k nej. Povedala som jej, že svoju príležitosť mala, keď bola vydatá a keď ma vychovávala, že jej ďakujem, ale TOTO je môj život. Pochopila. A chápe dodnes. Poradí, keď sa opýtam, povie čo si myslí, ale nepoučuje. Rešpektuje, že som dospelá a mám vlastný názor. Mám proste šťastie, že mám takú mamu. Lebo sa stále často stretávam s tým, že sa rodičia starajú svojim deťom do života, snažia sa im radiť a ovplyvňovať ich rozhodnutia.  Odmietajú si proste pripustiť, že ich deti už sú dospelé.

Viem, že to rodičia nerobia  so zlým úmyslom. Chcú im dobre, tak ako to chceli celý ich život. Len pri tom často zabúdajú na to, že z ich bábätka sa stal dospelý plnohodnotný človek, ktorý má vlastný život. Vlastný názor. Vlastnú rodinu. Od detí sa očakáva, že budú svojich rodičov rešpektovať vždy. Ale od rodičov to nie je taká samozrejmosť. Je ťažké dívať sa, ako naše dieťa robí chybu, ale niekedy ho naozaj treba nechať. Nech samé skúsi na vlastnej koži aj neúspech. Nemôžeme ich stále vodiť za ručičku. A poučovať. Nemôžeme im neustále vnucovať svoj názor v dobrej viere, že je jediný správny. Doba sa mení, sú iné trendy v práci, vo výchove. Nemôžeme ako rodičia všetko posudzovať z pozície „za našich čias to bolo tak“. Dnes je to inak. Skúsme nechať svoje deti ísť vlastnou cestou, nie tou, ktorú sme im naplánovali my.  Mali by sme viac veriť tomu, ako sme ich vychovali a odhadnúť čas, kedy sa stať rodičmi – poradcami a neostávať v polohe rodiča – vychovávateľa.

Ja dúfam, že sa mi to podarí...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?