Pravdepodobným cieľom tohto šikanovania je zbaviť ju svojprávnosti, urobiť z nej blázna. Vplyvom zvláštnych okolností a situácií, ktoré sa začali okolo nej diať, sa od nej začali odvracať najprv známi, kolegovia, neskôr priatelia. Ostalo už len pár vytrvalých. Čokoľvek potrebuje zistiť, vybaviť alebo zariadiť, zdá sa, že jej ľudia nerozumejú, nechcú rozumieť. Telefóny sú hluché, na maily neprichádzajú odpovede. Dvere priateľov ostávajú pred ňou zatvorené. Naráža na bariéru nepochopenia a odmietnutia. Prečo? Veď nikdy nerobila intrigy, neubližovala. Prečo sa zrazu od nej všetci odvracajú? Doteraz nikto nepochyboval o jej duševnom zdraví, o jej mentálnej spôsobilosti. Je to strach? Strach z toho, že by sa aj im mohlo prihodiť niečo podobné ako jej? Je to obava, či je naozaj normálna, keď sa ju tak blízky človek snaží zničiť? Alebo je to pre vlastné zlyhania, s ktorými každý z nás žije? Od detstva si nesieme svoje komplexy, bolesti, nedôveru v seba samých. V dospelosti ešte párkrát zakopneme a už nemáme pocit, že sa chceme znova namočiť, určite nie vedome, do ďalších problémov a starostí. Zvlášť, ak sa netýkajú priamo nás. Radšej sa im vyhneme, prerušíme s problémovou osobou kontakt a žijeme si svoj život. Niekedy si ani nedáme námahu opýtať sa, čo sa vlastne stalo. Proste si to uzavrieme po svojom, pre nás pohodlne a ideme ďalej.
Napriek množstvu známych ostala viac-menej sama. Je vďačná za tých pár naozajstných priateľov, ktorí jej zostali. Ktorí nemajú strach stretávať sa s ňou. Kladie si otázku: „Čo ďalej?“ Ostať a vydržať alebo sa presťahovať a začať odznova? Koľko rán ešte vydrží? Koľko poníženia a ústrkov ešte zvládne? Koľko ústupkov bude musieť spraviť, aby mohla opäť kľudne žiť? A dá sa to vôbec ešte? Dá sa vyhnúť sebaobviňovaniu? Dá sa ujsť pred vlastnými výčitkami? Pred otázkami svedomia či a kde urobila chybu? Odpustí si niekedy? Nech by bola kdekoľvek, prepadnú ju občas pochybnosti o sebe samej.
Tento príbeh ešte neskončil. Ťažko povedať, ako to dopadne. Či sa všetko na dobré obráti alebo „vietor“ zničí túto inak silnú ženu.
Mňa skôr mrzí, ako sa izolujeme. Každý má svoj život, svoje radosti aj starosti. Snažíme sa nikoho neotravovať, aby nás nikto neotravoval. Je pravda, že pomáhať a starať by sme sa mali hlavne o seba a o svoj život. Tak by to malo byť. Lebo len vtedy, keď sme my sami v pohode, tak dokážeme pomáhať druhým. Pomáhajme vtedy, keď sme o to požiadaní a keď potrebujeme pomoc, neváhajme o ňu požiadať. Je rovnako dôležité vedieť dať aj prijať. Lásku, zdravie, priateľstvo, pomoc.
Nemôžeme zmeniť celý svet. Jediné, čo môžeme zmeniť, sme my sami. Ak zmeníme náš pohľad na život, zmenia sa aj okolnosti v našom živote. Nemôžeme sa stále vyhovárať na dobu, v ktorej žijeme. Každá doba má svoje úskalia. Túto našu dobu tvoríme my. My v nej žijeme. Aj tak si po rokoch povieme, že to boli staré zlaté časy.
