Dala som prednosť dieťaťu

Autor: Slavka Kmeťová | 6.4.2014 o 15:06 | (upravené 6.4.2014 o 15:11) Karma článku: 16,47 | Prečítané:  11729x

  Čo je lepšie - snažiť sa slušne zarábať na úkor rodiny a dať dieťaťu všetko, čo sa za peniaze kúpiť dá alebo sa uskromniť a tráviť s ním viac aktívneho času každý deň? Pre mňa bola odpoveď jednoznačná. Nikdy som sa nehnala za kariérou, stačilo mi mať prácu, ktorá ma baví a uživí. Radšej menej drahých darčekov, ale byť spolu. Dať dieťaťu lásku, pozornosť, vybudovať v ňom prirodzené sebavedomie, byť mu oporou a istotou. A tak, keď som sa pred trinástimi rokmi stala matkou krásnej dcérky, mala som v tom jasno. Keď mala necelé tri roky, s jej otcom sme sa rozišli. To bolo veľmi zlé obdobie. Končila som materskú, prácu som nemala a jediný príjem bol výživné na dieťa...  

Aj keď mi to financie veľmi nedovoľovali, dala som ju do škôlky, aby som si mohla hľadať prácu. Keďže som nemohla robiť dlhšie ako do 16:00 hod, tak to bol dosť problém. Všetky pracovné ponuky, ktoré som mala, mali pre mňa nevyhovujúcu pracovnú dobu - do 18:00 hod a pod. Darilo sa mi nájsť len brigády, zástupy, upratovanie... Ale vždy to bolo niečo, čo nám prinieslo peniaze. V tomto období mi moja mama navrhla, aby som dcéru dala k nej, že sa o ňu bude starať, ja sa môžem zamestnať  a cez víkendy chodiť za nimi. Mama býva približne 100 km od nás. Bola som jej vďačná za tú ponuku, ale rázne som odmietla. Je to moje dieťa, ja som matka a ja ju chcem vychovať. A ak by sme mali ísť k nej, tak jedine spolu. Ostali sme doma. Maminu ponuku som nevyužila aj keď niekedy som už mala na mále zbaliť kufre a ísť... Po približne dvoch rokoch brigád a pracovnej nestability sa mi podarilo nájsť prácu na osem hodín, plat bol primeraný (po tých dvoch rokoch som sa cítila ako milionár) a hlavne, pracovná doba od 8:00 hod do 16:00 hod!!! Neuveriteľné  šťastie. Stíhala som všetko, ísť ráno aj poobede do škôlky, potom sa venovať dcére, domácnosť...

V tej práci som dodnes. Dcéra je už do určitej miery samostatná, ale ja stále nechcem chodiť domov neskôr. Stále mám potrebu dohliadať na ňu, hlavne teraz, keď je v tom kritickom veku. Bojím sa, že keby som teraz poľavila a menej sa jej venovala, trávila viac času v práci ako doma, že všetka moja energia vyjde navnivoč. Vidím to všade okolo seba. Deti, ktorých rodičia sú v práci viac, sú také samorasty... nadávajú, fajčia, sú drzé. Z môjho pohľadu sa snažia upútať na seba pozornosť, teda to, čo doma nemajú. Je pravda, že majú drahšie tenisky, chodia pravidelne na dovolenky k moru  a toto ja dcére celkom dať neviem, ale som s ňou. Nehovorím, že moja dcéra je dokonalá, to určite nie. Ale tým, že som poobede doma, to vidím a viem ju usmerniť, skrotiť. Často sa ma pýta, prečo si nenájdem prácu, kde by som zarobila viac, aby sme si mohli viac dovoliť. Vždy jej odpoviem, že by som bola menej s ňou, či to za to stojí... A ona mi povie: „ Nie, mami, to by som nechcela". Tak sa načas zmieri s tým, že nemá práve také tenisky, aké chce.

Kedysi sme sa veľa hrávali. Potom si našla iné koníčky. Kamarátky, PC, mobil, sociálnu sieť. Dnes sa už málokedy zahráme nejakú hru, ale veľa sa rozprávame. O tom, čo zažila, čo videla, čo jej kto napísal.

Na deti je dnes vyvíjaný obrovský tlak. Valí sa na nich množstvo informácií z televízií,  internetu a iných médií. Musia obstáť v škole pred učiteľmi, pred spolužiakmi, kamarátmi, pred rodičmi... Nemajú skúsenosti, nevedia sa zorientovať a na to sme tu my, rodičia.  Kto im má povedať, že to čo vidia v telke, nie je skutočný život, že to funguje inak? Je to na nás, na rodičoch. My sme ich prvý príklad, z nás čerpajú najviac. Ak im necháme absolútnu slobodu, nevedia čo s ňou a začnú robiť hlúposti. Ak ich príliš obmedzujeme, snažia sa vymaniť, ujsť, klamať. Je to tenká hranica - vedieť určiť ten správny stred, aby to nebolo ani veľa ani málo, to je veľmi ťažké.

Tak nejako prirodzene od narodenia som sa s ňou snažila rozprávať ako so seberovnou, vysvetľovala som jej všetko, čo som robila, čo vidíme, kde sme. Nepáčil sa mi postoj niektorých dospelých „ veď je to ešte dieťa, aj tak tomu nerozumie".  A tak to robím dodnes. Nesnažím sa len z pozície dospelej osoby vynucovať si rešpekt. Nerobím zo seba neomylného nadčloveka. Keď urobím chybu, priznám si ju, ospravedlním sa, keď jej neprávom krivdím alebo sa na nej kvôli niečomu vyvŕšim. Vždy sa snažím najprv porozprávať, vysvetliť. I keď je pravda, že keď niečo vysvetľujem x-tý krát, tak už aj s krikom. Teraz, keď je v puberte, to býva častejšie.  Myslím, že je to prirodzené a aj tieto naše hádky sa vždy snažíme neskôr prebrať v kľude. Dávam jej priestor, aby mi povedala, čo si myslí, čo cíti, keď kričím a aký má názor na vec ona. Teraz už často po konflikte príde sama a chce sa o tom porozprávať.  Od narodenia je medzi nami silné puto a trvá dodnes. Dúfam a veľmi si prajem, aby nám to vydržalo navždy.

Priatelia sa ma často pýtajú, či nemám potrebu viac sa presadiť v práci. Moja odpoveď je „ Nie. Momentálne nemám". Keď som pred časom dostala ponuku na manažérsku pozíciu, tak som ju odmietla. Bola by som viac mimo domu a tým aj mimo dcéry a to som nechcela. Mám aj vlastné ambície, ale hlavne mám prvoradý a jasný cieľ. Byť oporou svojej dcére, byť jej nablízku, keď ma potrebuje a nenechať ulicu, aby ju vychovala. O pár rokov, keď  bude samostatná, sa začnem realizovať ja.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?