Ak potrebujem pomoc, požiadam o ňu.

Autor: Slavka Kmeťová | 26.1.2014 o 22:23 | Karma článku: 10,15 | Prečítané:  1023x

Veľa žien ktoré poznám, sú úspešné, pracujú, majú deti, rodinu a snažia sa vytvárať zázemie svojmu partnerovi...Chodia upravené, starajú sa o seba, majú prehľad a napriek tomu nie sú šťastné alebo majú pocit, že sú nedocenené. Tiež pracujem a mám rodinu, dcéru v puberte... Chodievam domov unavená, niekedy neskôr ako môj partner. A je pravda, že nie vždy som schopná sa postaviť k šporáku a variť večeru. Viete čo je ale úžasné? Že keď mám takéto dni, môj muž nemá problém sa postarať o všetko sám a nechať ma oddýchnuť...Nevadí mu to. Nevíta ma s otázkou „kde si doteraz bola" a „čo bude na večeru". Sme vo vzťahu rovnocenní. Naša rodina je naša spoločná vec a spoločne sa na nej podieľame. Vzťah je vnútorná spojitosť. V dobrom aj v zlom. Neužíva si len pohodlie, ktoré vytváram ja jemu, ale aj ja si môžem užívať pohodlie, ktoré vytvára on mne. Sú dni, keď nevládzem, bolí ma chrbát, som umrnčaná alebo som dlhšie  práci... ale on ma bez problémov v domácnosti zastúpi. Nemám pocit, že mu je to na príťaž. Je mi oporou.

 

Prečo to takto ale nefunguje všade? Prečo niektoré ženy, napriek tomu, že sa snažia, nemajú doma pochopenie?

Viac či menej vedome sme si mužov na to naučili. Od malička nám tak nejako bolo podsúvané, že chlap zarába a žena sa stará o rodinný krb...pekné...ale nie v tejto dobe, keď sú na ženy kladené rovnaké nároky ako na muža... sme zamestnané, musíme podávať rovnaký ak nie väčší výkon ako muži, musíme presvedčiť všetkých, že sme dostatočne schopné a potom ešte prísť domov a byť usmiate, milé, variť, pomôcť s úlohami, dobre vyzerať... A náš drahý mužíček zatiaľ sedí na gauči a tvári sa, že sa ho nič z toho netýka. Ale prečo? Kde sa stala chyba? Keď vstupujeme do vzťahu, väčšinou chceme, aby bol na celý život, málokedy to vnímame ako dočasnú stanicu. A tu to podľa mňa aj začína... treba si hneď na začiatku určiť pravidlá. Pravidlá nášho vzťahu, to čo nám bude vyhovovať obidvom, s čím sa obidvaja vieme stotožniť a čo vieme aj po čase dodržať. Takže ak sme sa dohodli, že on bude zarábať a ja sa budem starať o rodinu... tak potom to tak funguje. Lebo sme sa tak dohodli. V čase zaľúbenosti sa nám všetko zdá ideálne, nič nie je problém, ale vzťah nie je len teraz, bude aj o desať rokov, prídu deti...Preto by sme sa už na začiatku mali opýtať sami seba, či nám to bude vyhovovať aj neskôr.

Vždy som bola toho názoru, že muž by mal žene pomáhať. Žena má byť rovnocenná mužovi, tak prečo nemá byť muž rovnocenný žene? Nerozdeľujem domáce práce na ženské a mužské, ale podľa toho, kto je v čom zručnejší. Fungovanie rodiny nie je len o domácich prácach. Je to veľa iných vecí, ktoré okolo toho treba zabezpečiť, zvládnuť  a mať pod kontrolou.  Je preto fér, keď sa na tom podieľajú obidvaja partneri a nie je všetko len na žene. Je na každej z nás, do akej miery tú pomoc potrebuje. Niektoré ženy to vôbec od muža neočakávajú, zvládajú to samé a pred takými klobúk dole. Ja taká nie som... potrebujem pomoc, potrebujem občas priestor pre seba. Oddala som sa rodine na 95 %. Tých 5 % je pre mňa... aby som mala čas si prečítať knihu, pozrieť film, ísť von s priateľmi... každý vzťah je iný, čo vyhovuje mne, nemusí vyhovovať mojej priateľke. Treba rozlišovať náročnosť práce a potrieb partnerov. Je to individuálne, každému páru vyhovuje niečo iné. Každý vzťah je iný a správne je to, čo vyhovuje obidvom, nie to, čo vyhovuje ostatným.

Preto sme si hneď na začiatku vzťahu tieto veci ujasnili. Keď som varila alebo umývala riad, poprosila som ho o pomoc. Bol zaľúbený a rád v mojej spoločnosti, takže neodmietol.  A tak je to doteraz. Sú dni, keď sa mu nechce a vidím to na ňom... ale ide a pomôže. Alebo ho rovno poprosím, aby  vyvešal prádlo z práčky... netvárim sa, že všetko zvládam, nečakám ani, že ho to samého napadne. Proste to poviem. Poviem, čo chcem povedať, čo cítim a čo si myslím... a keď potrebujem, požiadam o pomoc.

Muži boli vychovaní tak, aby sa o nás starali. Takže, keď ich o pomoc požiadate, zo začiatku možno aj neochotne, ale pomôžu... a časom to budú brať ako samozrejmosť. Ak ste ho roky nezapájali do chodu rodiny, tak bude prekvapený, bude mať veľa pripomienok, ale časom si zvykne. Nebude to zrejme hneď, ale treba vydržať. Nehanbím sa požiadať ho, aby mi pomohol, nepotrebujem byť za každú cenu dokonalá a všetko zvládať. A načo aj? Veď sme na to dvaja. Nie som v tom vzťahu sama. Vzťah nie je len o mne.

Žila som pár rokov sama s dcérou. Musela som sa naučiť opraviť si kvapkajúcu batériu, pokazené dvierka na linke... A zvládla by som to aj dnes. Ale nerobím to.  Mám na to svojho muža. Keď sa snažíte urobiť v domácnosti všetko sama, muž má pocit, že je zbytočný.  Nemá sa ako zapojiť, nemôže hrať svoju ochranársku úlohu, nemôže byť mužom. Vy na neho nemáte čas, ste unavená (logicky) a on nemá čo robiť, tak sedí na gauči alebo je vonku s kamarátmi a domov sa neponáhľa, lebo tam je z jeho pohľadu navyše. Je dôležité vedieť požiadať o pomoc, je dôležité vedieť pomoc prijať a takisto ju dať. Je dôležité dať mu najavo, že ho potrebujete.  Pretože keď pomoc neustále odmietate, prestane vám ju ponúkať. A budeme na začiatku... na všetko sme samé...

Netvrdím, že mám patent na vzťahy. Ale nám to funguje. Vážim si svojho partnera  a on si váži mňa. Snažím sa ho urobiť šťastným a on mi to opätuje.  Vracia sa domov rád a ja sa teším, keď sme spolu. Nehľadá zámienky, ako sa vytratiť z domu. Domácnosť je samozrejme z väčšej časti na mne, ale nie som na ňu sama. Mám pomoc, lebo som o ňu požiadala. Je pravda, že niekedy sa nezdvihne hneď, keď potrebujem a nemám čas čakať, ale dávam mu priestor na to, aby mi pomohol. Nie som submisívna a netvárim sa, že všetko zvládam sama a ešte sa pritom aj usmievam, aby  bol mužíček spokojný. To naozaj nie. Ale keď tú pomoc potrebujem a dostanem, som za ňu nesmierne vďačná. Poznám veľa mužov, ktorí sa radi a bez problémov postarajú o deti, kým manželka varí. A necítia sa byť pod papučou, necítia sa byť menej mužmi. Muži pomáhajú radi, ale potrebujú byť aj pochválení. A to, že ho pochválim, ma naozaj nestojí nič. Áno, my to robíme bežne a oni nás nechvália... To je pravda. Berú to ako samozrejmosť a mňa to tiež niekedy hnevá.  Len tu je ten faktor, že my sme k tomu boli vedené, aby sme sa starali a zvládali viac vecí. Páni, nič  zlom, ale sme schopnejšie v tejto oblasti. Ale preto sme aj náladovejšie. Uznajte, že máme na to nárok. To nie je len tak, mať dve práce, zvládať milión vecí, vlastné hormonálne pochody a ešte byť stále dobre naladené...

Vo vzťahu nejde o to, kto z koho, ale o to kto s kým. Sme partneri. Sme tím. Môj partner je môj spoluhráč. Keď hrám v nejakom tíme, nehrám proti svojim spoluhráčom, nepodrážam  im nohy, naopak,  snažím sa o to, aby sme  vyhrali. Naša rodina je tím, snažíme sa zvíťaziť. Spolu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?